Ahoj Ivan,
...
Napisem ti kratky mail o tom, ako to vyzera, ked sa mlademu nadsenemu inzinierovi po dvoch rokoch podari opat ziskat viza do jeho oblubenej Californie... Ak mas cas tak si to precitaj, ak chces tak to mozes trebars aj hodit na svoju stranku do rubriky cestopisy :-)
Prve dni boli velmi zaujimave a dobrodruzne, vsetko slo podla planu, a k tomu spusta zabavy. Uz pred priletom do New Yorku ma cakalo vo Philadelphii auto, zobral som dvoch dalsich ludi so sebou. Jednemu z nich (Jurovi) zmizli vsetky peniaze (alebo si ich zabudol doma, to sa uz nepriznal), tak sme sa mu zlozili. Druhy, Jano, nevedel, kam ma v Amerike ist, tak sa nechal ihned zlakat vidinou Californie. Uz prvy vecer v centre New Yorku, Manhattane na mna dychla ta prava americka atmosfera, a bol som rad, ze som sa tu po dvoch rokoch opat vratil. V lietadle bolo vela dalsich studentov cestujucich cez tu istu agenturu, no skoro vsetci prichadzali prvykrat, a na rozdiel odo mna nemali zvacsa nic iste a zazivali velky stres z neznameho.
Vo Philadephii mi dali do ruk auto, no oznamili mi, ze mam limitovanu vzdialenost, co kolidovalo s mojim povodnym planom navstivit na ceste po statoch zopar znamych.
Honda Civic, automat, s nalepkou ministerstva obrany, mal som ho dopravit do leteckej vojenskej zakladne v Novom Mexiku. Na Jurov podnet sme sa zacali zaoberat myslienkou vytiahnut lanko z tachometra (je to starsie auto), no lanko sme nenasli. Prvu noc sme spali v aute, kusok od Campu kde bola kamaratka, lebo sme ho nemohli stale najst.
Zastavili sme pri ceste, no spali sme iba 3 hodiny, lebo nas zobudil policajt ktory bol velmi zvedavy ci je vsetko v poriadku. Aspon nam nadrano poradil kde mame ist, a uz skoro rano sme tam prisli. Potom co sme odstavili auto v Campe, som zacal uvazovat ako to urobime s tymi navyse najazdenymi kilometrami a bol som prijemne prekvapeny ako lahko sa da rozobrat pristrojova doska a pretocit tachometer. Este ze som si zobral z domu svoj "vercajch". Fotky detailov rozobraneho auta budu k dispozicii neskor. Takze po odtoceni par stoviek mil sme sa mohli spokojne vydat podla mojich planov do Chickaga.
Jano si zrazu povedal, ze radsej sa vrati za kamaratmi do New Yorku, tak som ho na autobusovej stanici vysadil a sli sme dalej iba dvaja. Aspon sme mohli v noci sklopit sedadla a pohodlne sa vyspat. V Pennsylvanii jazdili vodici nad povolenu rychlost, tak som sa prisposobil, a rovnako som pokracoval aj v Ohiu. Ani mi nebolo cudne, ze predbieham vsetky ostatne auta. A hned som sa dozvedel, preco. Po par desiatkach mil bezstarostnej jazdy sme za sebou uvideli policajne auto so zapnutymi sirenami. Nevedel som, ci to je koli nam, iba som spomalil, preto som ho par sekund iba zvedavo sledoval v spatnom zrkadle, az som si uvedomil, ze mozno ma chce zastavit. Ano, chcel ma zastavit. Potom, co policajt vystupil z auta a vypytal si doklady, mi povedal, ze som mu nezastavil a ze za to mozem ist do vazenia. A to, ze som v statoch dva dni, ze jazdim na aute ktore mi nepatri a o ktorom tvrdim, ze ho iba prevazam majitelovi, ktoreho ani osobne nepoznam, policajta stale viac utvrdzovalo v tom, ze prave chytil velkeho zlocinca a podla toho so mnou i komunikoval. Policajt mi vravi: "To, co mi hovorite, je nanajvys nedoveryhodne. Ak by som ja prisiel do vasej krajiny (a pomylil si ju so Slovinskom), je mozne aby som takymto sposobom jazdil na aute ktoreho majitela ani nepoznam ?" - Tak toto by v nasej krajine nebolo mozne, vravim mu. Bola to velmi dlha konverzacia, a potom co sme nasli vsetky papiere od spolocnosti DriveAway, ktora nam dala do ruk auto, a policajt si ich overil, to uz bolo iba na pokutu. Za prekrocenie rychlosti $87. Vravim mu, mame tu spolu iba $150, na benzin do cieloveho mesta a potom na autobus do San Francisca, kde nas cakaju kamarati a ak zaplatim pokutu, nebudeme sa tam mat ako dostat a budem strateni... Po dalsej debate hrdo vyhlasil, ze nam teda da iba vystrahu bez pokuty, a polozil velavravnu otazku: budete este prekracovat rychlost v Ohiu ?
Ponaucenie: 1; az budes niekedy cestovat autom cez Ohio, neprekracuj povolenu rychlost. 2; Amerika je krajina neuveritelnych moznosti, a ani policajti nevedia, co vsetko je v Amerike mozne.
Chickago je krasne mesto, je tam pekna univerzita kde sme sa dostali po dlhsom case na internet, no jazdit tadial v piatok vecer pocas najvacsej premavky je riadna divocina, bol som rad ze som sa odtial po dvoch hodinach vymotal.
Podvecer som pokracoval smerom na zapad, a po celodennom soferovani a so silnym deficitom spanku som chcel najst nejake kludne miesto kde mozeme zaparkovat a vyspat sa. Juro navigoval, no neustale sme sa motali po meste, a bol som stale viac a viac unaveny a ospaly. Juro nemal pri sebe vodicak, no asi o desiatej som sa rozhodol, ze uz nie som dalej schopny jazdit, zatvarali sa mi od spanku oci, tak som nechal riadit Jura. Po asi piatich minutach, ked odstavil auto v strede pakroviska(nezvycajne na americke pomery) zacal pred nami cuvat nakladak, a siel priamo na nas. Kricali sme na vodica, no on nic, az do nas vrazil a pokrcil nam kapotu a naraznik. Ihned som bol prebraty, este sme vodica toho auta presvedcili, ze ja som soferoval, potom natahovacky so zvedavymi policajtami, ktori chceli vediet kazdy detail i vidiet celu nasu batozinu. Nakoniec to policajti skontrolovali a vraveli, ze motoru by sa nemalo nic stat, a ze na tom mozeme pokracovat dalej, len neodporucali otvarat kapotu, lebo by sme ju uz asi nezavreli. V ten vecer som este dosiel k jazeru Erie (jedno z troch velkych jazier, ktore konci az v Kanade), tam som sa okupal, a uvedomil som si, ze sa nam dari podla planov, ze je vsetko v najlepsom poriadku a ze sme zazili mnoho dobrodruzstiev. Pri plazi sme sa aj v aute ulozili spat, no opat nas prisiel zobudit policajt, ktoremu sa to nepacilo, a vravel ze tu je spanie v aute zakazane. Odtial sme smerovali do Denveru, kde mal Juro kamaratov z jeho rodneho mesta. V nedelu popoludni sme prisli do Denveru, stretol som sa s viacerymi Slovakmi ktori tam uz ziju dlhsi cas. Od zelenej karty az po pobyt "nacierno". Juro sa rozhodol, ze tam zostane, hoci predtym tvrdil ze pojde so mnou az do San Francisca, tak som este vecer vystartoval, a uz v pondelok napoludnie som prisiel do cielovej destinacie, k vojenskej zakladni. V meste Clovis, v Novom Mexiku je cez den neprijemne teplo, bez klimatizacie v aute by nebolo mozne cestovat. 24 hodin som stravil v tomto meste, snazil som sa dovolat majitelke auta, ktora vsak bola stale nezvestna. Majitelku som nenasiel, tak som jej nechal auto v leteckej zakladni, potom som za par sekund stopol cernocha na aute, ktory ma zobral az na autobusovu stanicu a asi 32 hodin som cestoval americkymi autobusmi. Takze po piatich dnoch intenzivnej jazdy na aute to bol vitany relax, a v priebehu niekolkych dni som videl kus Ameriky z vychodneho pobrezia az na zapadne.
San Francisco je pekne, no zvlastne mesto, je postavene na malom poloostrove(podobne ako Manhattan), no je v tvare velmi sikmeho kopca, takze vacsina ulic je tu do kopca ci z kopca. Zatial som tu iba par hodin. Je tu velmi chladno, po 40-stupnovych horucavach je to necakane, ludia to mali teraz vecer oblecene bundy a kabaty, a okrem mna nebol nikto v kratkych rukavoch. Mraky tu boli tak nizko, ze zakryvali vyssie poschodia mrakodrapov, a k tomu fukal silny vietor. Nedovolal som dva dni k cechovi, u ktoreho by som mal byvat, a byvali Zilinski spoluziaci su uz preplneni, takze som tri hodiny chodil po meste a hladal som zaplatitelny, a hlavne volny hotel. Amerika je fajn, mne sa tu velmi paci...
BTW pred tromi dnami som bol vo velkom obchodnom dome FRY's, kde bol Palm 505 za smiesnych $399. Kamarat si ho hned kupil, hoci vravel, ze ja som ho k tomu "ukecal". Vraj ho i tak moze do 30 dni vratit a daju mu peniaze naspat.
Tu su Palmy, Visory a Sonace v kazdom vacsom obchode, Handeru som vsak zatial nikde nevidel. Nove Sony Clie 710 je velmi pekna hracka.
